Stres môj kamarát alebo emócie ako dar

Možno si poviete: "Jedno lepšie ako druhé. Ani stres ani hnev a ani kopa ďalších nepríjemne prežívaných emócií mi teda naozaj nemusia robiť spoločnosť." No napriek tomu sú častou súčasťou našich životov. Otázkou teda je, čím to je? Či si to pripustíme alebo nie – stres je z nás. Rovnako hnev je o nás. A mohli by sme pokračovať vo vymenovávaní. Potrebujeme prevziať zodpovednosť a nie ukazovať prstom na "vinníka" našej emócie. Nenahnevalo ma moje dieťa - hnev je môj. Mne niečo na tej situácii prekáža alebo ma teší a preto vzniká moja emócia. V tomto fakte sa ukrýva aj odpoveď, prečo rovnaká situácia či rovnaký podnet vyvolá u rôznych ľudí úplne inú reakciu. Jeden sa zasmeje a druhého to vytočí do nepríčetnosti. Jeden zapne "turbo" motiváciu a maká s vysokou dávkou nadšenia a druhý sa zosype pod vysokým tlakom stresu.

Ako to teda je? A čo s tým?

Každý z nás používa úplne inú optiku. Vytvorí ju súbor našich zážitkov, vedomostí, skúseností, nálad..., ktoré definujú našu osobnosť a určujú naše prežívanie a reakcie. A práve táto optika sa významne podieľa na tom, ako vyhodnotíme podnet a aký "mechanizmus" sa v nás spustí. No táto optika nie je nemenná. Každým dňom sa "aktualizuje" a to vedome či podvedome. Ak nechávame "aktualizácie" bežať len automaticky, tzn. podvedome, stávame sa "panáčikom" v zajatí často nechcených automatických reakcií. Ak sa aktualizácie rozhodneme dostať pod kontrolu, tzn. vedome na nastavení našej "optiky" pracujeme, budeme citlivo vnímať, čo sa deje a vyhodnocovať, čo to pre nás znamená. Vďaka tomu budú aj naše reakcie viac "usmernené" ako automatické, lebo budeme v kontakte sami so sebou. Získame naozaj vysokokvalitnú výbavu do nepriaznivých situácií.

Úspech spočíva v tom, ako sa učíme pracovať so stresom či emóciou. Ak im dávame voľný priebeh a teda všetky "právomoci k vykonaniu spravodlivosti," dôsledky na seba nenechajú dlho čakať. Ak sa ich budeme učiť počúvať a až potom sa rozhodneme konať, môžeme si ušetriť veľa síl a zničených vzťahov. Emócie nám totiž vedia veľa "povedať" o nás samých a našom vnímaní situácie, ktorú prežívame. Nesú vzácne informácie a "rozprávajú" príbeh. Potrebujeme sa započúvať. Úlohou každej emócie je nás chrániť, no nie vždy nám "našepkávajú" správny spôsob obrany. Ak sa učíme v emócii zastaviť a počúvať, ľahšie vyhodnotíme, nakoľko je naše vnímanie objektívne a čo by bolo najlepším riešením. Kouč vám v tomto procese môže byť veľmi nápomocný.

Povedzme si príklad: hnev nás informuje, že vnímame neprávosť. Jeho účelom je udržiavať spravodlivosť na svete a teda aj spravodlivosť pre nás samých. Ak sa necháme uniesť, budeme "vlastnú spravodlivosť" dosahovať nesprávnymi spôsobmi. Ak si doprajeme zastaviť sa a preskúmať, z akých dôvodov danú situáciu vnímame ako nespravodlivú, môžeme zistiť, že potrebujeme lepšie zaostriť. Alebo sa slobodne a vedome rozhodnúť, ako uplatníme potrebnú spravodlivosť. Otázky kouča pomáhajú prehlbovať uvedomovanie, čo sa skrýva za emóciou – aká túžba alebo presvedčenie. Nakoľko nám to slúži a čo by nám slúžilo viac. Čo mi bude pomáhať v želanom nastavení a aké sú moje kroky na ceste k zmene.

Prvým krokom každého z nás je začať si emócie uvedomovať a potom ich skúmať. Zo začiatku to možno bude až po "víchrici" automatickej reakcie. Ale čím viac si ich budeme všímať, tým viac sa budeme posúvať v porozumení a aj správnom "načasovaní" nášho vnímania. Ak budeme takto preberať za naše reakcie zodpovednosť, čoskoro sa budeme tešiť na "kávu" s našimi priateľmi z rodiny emócií, lebo sa o sebe zas dozvieme niečo nové, čo nás posunie bližšie k životu, ktorý túžime žiť.😉