Vaše "Áno" nech je "Áno"
Pri mnohých aktivitách v mojom živote, som si všimla dva základné vnútorné prežívania: Radosť a vnútornú konzistentnosť na jednej strane, vnútornú nervozitu a hnev na strane druhej. A pravidlo rozlíšenia na "povinné" a "dobrovoľné" mnohokrát nekorešpondovalo s vnútorným prežívaním aktivity. Mnohé "povinné" aktivity som prežívala v radosti a pri mnohých "dobrovoľných" som naopak škrípala zubami. Moje vnútro malo evidentne svoj "meter." 😉 Keď som si to uvedomila, začala som sa zamýšľať... Objavila som jeden nepatrný, no zároveň obrovský rozdiel. Vnútorný súhlas a jednotu s rozhodnutím robiť túto aktivitu naozaj zo srdca. Nájsť si v nej skutočný zmysel a uvedomovať si v nej môj skutočne slobodný súhlas. A ten môžem "udeliť" alebo neudeliť rovnako dobrovoľnej aj povinnej aktivite.
Prvou skupinou sú teda diela, do ktorých vstupujeme z vlastnej iniciatívy. To, že aktivita je "dobrá," neznamená automaticky, že je dobrá pre nás. Musíme sa učiť rozlišovať medzi "dobrým" a "dobrým pre nás." Alebo inak: medzi dobrým a Božím v našom živote. Je totiž veľmi veľa dobrých vecí a diel. No nie do každého sme pozvaní... Potrebujeme skúmať naše pohnútky a to, kde nás chce mať Pán, pre čo "horí" naše srdce. To je kľúčové. Zastaviť sa a hľadať odpoveď na otázku, či je to naozaj vec, do ktorej mám vložiť svoj čas a zdroje. Ak vchádzame do dobrých diel s nesprávnych dôvodov, napríklad: je to potrebné urobiť a nemá kto; očakáva sa to odo mňa, hoc ja to tak necítim; pomôže mi to na mojom rebríčku prestíže..., riskujeme vnútornú nespokojnosť a zahltenie našich kapacít nesprávnymi prioritami.
Na strane druhej stoja úlohy, ktoré jednoducho urobiť "musíme. " Niekedy jednoducho musíme na sebe "páchať násilie" aj v Božích úlohách. Nie vždy sa rozhodujeme úplne slobodne v zmysle okolností. Mnohokrát prichádzajú "neodvratné" úlohy, ktoré súvisia s naším povolaním (ako napríklad výchova detí, láska k manželovi, starostlivosť o rodičov...). Vnútorne však aj tu prechádzame rovnakým procesom vnútorného pokoja alebo nepokoja. Aj tu máme totiž slobodu, hoc v inom zmysle - slobodu zobrať ich na seba s láskou a prijatím (čiže dať vnútorný súhlas) alebo sa vzpierať pod krížom a vnútorne či aj navonok sa vyčerpávať vlastným hnevom a frustráciou.
Keď sa teda "rozhodujeme" pre akúkoľvek aktivitu – či už povinnú alebo dobrovoľnícku, nech je to skutočné "áno." Len vtedy to bude naozaj dobré dielo. Len ak budeme veriť, že je to úloha, ktorú "mám uchopiť ja," môžeme ju konať s pokojom a s láskou a budem v nej vidieť zmysel, aj keď bude náročná. Vždy sa budeme vedieť vrátiť k zmyslu a k tomuto rozhodnutiu, aby sme sa v ňom "nonovo" zakotvili.
Ak zistíme opak, potrebujeme sa naučiť aj dobrej veci povedať "nie." To môže byť niekedy ťažšie ako povedať "áno." Ale v konečnom dôsledku nám to prinesie pokoj a voľné ruky pre Božie diela v našom živote. Ak sa to nenaučíme, budeme vchádzať do vecí, v ktorých budeme cítiť vnútorný nepokoj, hnev a frustráciu. Navyše tým berieme príležitosť iným – tým, ktorým Boh naozaj chce zveriť toto dielo.
Vždy, keď cítime, že niečo v nás "škrípe," potrebujeme sa zastaviť, sadnúť si a skúmať svoje nastavenie a povolanie. Ak zistíme, že s tým, čo ideme robiť alebo robíme nie sme stotožnení a nehorí nám pre to srdce, máme dve možnosti: Pustiť to, ak si uvedomíme, že to nie je to, k čomu nás pozýva Pán alebo si (nanovo) uvedomiť, že je to naše poslanie a my ho chceme prijať s láskou.
Sám Boh nás učí – vaše áno, nech je áno. A vaše nie, nech je nie. Rozhodnúť sa a robiť Božie úlohy znamená robiť ich v pravej radosti a prijatí z lásky k Bohu a to je jednoznačne dobrý cieľ. A láska k Bohu sa takto pretavuje aj do lásky k blížnemu, prírode, dokonca k úlohe samotnej, hoc je niekedy naozaj náročná 😉